Blog


Sila ľudskosti

Pre mňa najsilnejší filmový moment „ever“. Keď sa zachránené deti postavili v hľadisku a Nicholas Winton prvýkrát zočil svoje „živé deti“, vyšiel zo mňa bolestivý ale zároveň šťastný vzlyk. Sila ľudskosti je podľa Joea Schlesingera, jedného zo zachránených, o slušnosti. A Sir Nicholas Winton je jedným z najslušnejších ľudí na tejto planéte. Doteraz žije, má veľkú rodinu. O svojom veľkom počine mlčal viac ako 50 rokov.

Počas rozširovania fašizmu v Európe zachránil 669 prevažne židovských detí tým, že urýchlil proces ich odchodu do krajín, ktoré boli ochotné prijať ich. Anglicko, Amerika. Ako sám hovorí: „Nič nie je nemožné, ak ide o dobrú vec.“ Vďaka jeho neutíchajúcej aktivite, pevnej viere v záchranu oveľa väčšieho počtu detí a sile ľudskosti sa mu podarilo dostať do bezpečia deti, ktoré by inak skončili v koncentračných táboroch alebo mŕtve po začiatku 2. svetovej vojny.

Dnes sú z nich dospelí ľudia s vlastnými rodinami, vnúčatami, rozrástli sa na počet vyše 5000 ľudí. Do určitého momentu nevedeli nič. Kde patria, čo je ich rodná vlasť, odkiaľ pochádzajú, čo sa stalo s ich rodičmi po tom, čo ich poslednýkrát videli na vlakovej stanici so smútkom v očiach, prečo sú v inej krajine... Jedného dňa Nicholasova manželka objavila na povale starý kufor s výstrižkami a informáciami o zachránených deťoch. Nicholas o tom prvýkrát začal rozprávať a strhla sa vlna vďaky, sĺz a spoznávania svojho záchrancu. V jednom televíznom programe, ktorého sa Nicholas zúčastnil, nevediac, čo sa bude diať, postupne spoznával deti, ktoré vďaka nemu prežili a po výzve moderátorky: „Je tu ešte niekto, koho Nicholas Winton zachránil...?“ Vieme, čo sa stalo...Slová sú príliš málo na to, čo som práve videla...

Film si u nás môžete pozriet tu: Sila ľudskosti

Môj otec Gulag

Dokument Jána Antala z Kežmarku o hľadaní otca, ktorého nikdy nepoznal, je krásnou sondou do duše človeka i vtedajšieho zvráteného a nepochopiteľného komunistického režimu. Výsledkom „života bez kríža, bez viery“ ako hovorí Ján Antal boli Gulagy a všetko to utrpenie, ktoré si my, ľudia 21. storočia, vieme len ťažko predstaviť. Preto majú dokumenty tohto typu vysokú hodnotu, aby nám priblížili momenty, ktoré sa nesmú nikdy viac opakovať.

Jánova matka bola nasilu odvlečená na „koniec sveta“, Sibír, aby v ťažkých podmienkach pracovala, rúbala stromy, ťažila zlato v baniach v 40 stupňových mrazoch. Silu ľudskosti však nepremohol ani Gulag a v týchto podmienkach porodila Jána, ktorý na sklonku svojho života pátra po svojich koreňoch, bažiac po jedinej informácií, kto bol jeho otec, keďže matka mu povedala len: je v Rusku. Spolu so svojou dcérou Simonou sadá na vlak, mieri do Moskvy, kde v štátnom archíve hľadá čo len malú zmienku o svojich rodičoch. Lietadlom ďalších 10 hodín pokračujú smer „koniec sveta“, do tej časti planéty, kde jeho matka v roku 1945 cestovala v dobytčáku 3 mesiace.

Najsilnejším momentom je rozprávanie starých dám o svojich spomienkach na pracovné tábory, podmienkach, v ktorých roky žili, spôsoboch, ako s nimi zaobchádzali, viere, ktorá ich neopúšťala. Nehovoriach o samotnej krajine, z ktorej ostali len chudobné osady, smutná príroda a neskutočná pustota. O turistickej destinácii možno hovoriť len ťažko, lež o mieste, na ktoré spomína len málokto.

Film Fera Palondera bol okrem iného ocenený za najlepší zahraničný film spomedzi 98 súťažných snímok z celého sveta uvedených na MFF dokumentárnych filmov v Poznani roku 2010

Ak nás nebaví naša práca, nevystojíme členov vlastnej rodiny, nevieme vydržať chvíľu sami so sebou... vedzme, že máme s čím porovnávať a objavovať tak hodnoty, ktoré nám našťastie zatiaľ nikto neberie nasilu.

Film si u nás môžete pozriet tu: Môj otec Gulag


Kontaktujte nás

Partneri

FilmPark

Audiovizualny fond